Väčšina rodičov v športových začiatkoch podporuje svoje dieťa preto, pretože ho šport baví , prípadne z výchovného hľadiska / schopnosť cieľavedome a dlhodobo na sebe pracovať, zvládať prekážky, neúspechy, pravidelnosť, atď./
Ako sa hovorí s jedlom rastie chuť a postupne ako prichádzajú prvé výsledky začnú sa rodičia deliť na dve základné skupiny.
Niektorí rodičia ostávajú nohami na zemi, priorita sa u nich nemení. Výhry berú s nadhľadom a vnímajú ich ako čerešničku na torte.
Druhá skupina začne úspech resp. neúspech svojho dieťaťa posudzovať výhradne na základe výsledkov. Výhra rovná pochvala, prehra rovná sa katastrofa. Tieto deti zväčša trénujú za hranicou svojich fyzických ale aj psychických schopností. Tréningy sú pod dohľadom rodiča, tlak na pokroky je obrovský. Veľa krát je to honba nie za ambíciami hráča, ale rodiča. Tieto deti sa do určitej miery naučia tento tlak a záťaž zvládať, do určitého veku majú dokonca lepšie výsledky ako ich rovesníci. Väčšinou ale so športom končia vo veku 15-17 rokov bez toho, aby dosiahli svoj maximálny športový potenciál. Bez toho, aby sme ich naučili, že podstata športu je šport samotný a výsledok je až na druhom mieste. Málokedy u týchto detí uvidíme pri športe radosť a uvoľnenosť. Pokiaľ sa im nedarí sú nervózne, naučili sme ich predsa posudzovať svoju hodnotu na základe víťazstiev.
Na záver jeden postreh, ktorý mi rozprával jeden starý rybár : Je o malej rybke, ktorú rodičia hodnotili podľa jej schopností liezť po stromoch a ona si potom až do konca života pripadala neschopná…
Edmund Pavlík
- Tento text je chránený autorskými právami. Bez súhlasu autora je šírenie textu, alebo jeho časti zakázané.
